Nepozornosť a hyperaktivita v predškolskom veku

Diagnóza ADHD sa v minulosti považovala skôr za poruchu žiakov základných škôl. Existuje veľké množstvo vedeckých štúdií, ktoré sa zaoberajú práve možnosťami diagnostiky a liečby ADHD u detí školského veku. V súčasnosti sa však začína výskum čoraz viac zameriavať práve na obdobie predškolského veku, v ktorom sú príznaky ADHD už dosť zreteľné.

Stanovenie diagnózy ADHD v detskom veku je rozporuplné a diskutabilné, hlavne ak nie je neurologický nález. Podľa mnohých odborníkov môže byť ADHD spoľahlivo diagnostikované od 3. roku veku. Rodičia sú schopní vnímať príznaky ADHD u viac ako 50 % detí mladších ako 4 roky. Vo väčšine prípadov však dôjde k výraznému zlepšeniu do 6 až 12 mesiacov. U menšej časti detí sa príznaky prejavia a pretrvajú v takej miere, že môže byť definitívne potvrdená diagnóza ADHD.

V predškolskom veku sú deti prirodzene impulzívne a veľmi aktívne. Niekedy je ťažké odlíšiť prejavy ADHD od normálneho správania. V každom prípade prax potvrdzuje, že je možné pozorovať odlišnosti v správaní detí. V porovnaní s rovesníkmi majú deti s ADHD často problém obsedieť na mieste, a to aj po dobu niekoľkých minút. Nie sú schopné na niečo čakať (napr. kým na ne príde rad, kým budú vyvolané a pod.). Malé deti s ADHD sú veľmi aktívne po celý čas vo všeobecnej rovine, no väčšina z nich sa dokáže zastaviť a upokojiť (pri jedení, pri poobednom spánku, pri zaujímavej hre atď.). Dieťa s ADHD je celý čas „v pochode“.

Hyperaktívny predškolák s poruchou pozornosti nevyhnutne potrebuje neustály dohľad a kontrolu dospelého, aby sa predišlo nepríjemným úrazom. Na vychádzkach by mal byť v blízkosti učiteľky, aby v prípade potreby mala možnosť chytiť ho za ruku, udržať ho v skupine a pod.

Dieťa často reaguje neprimeraným a nežiaducim spôsobom, má disciplinárne ťažkosti, nedokáže adekvátne rešpektovať pokyny a usmernenia. Je dôležité uvedomiť si, že u neho nejde o prejav odmietania bežných noriem správania, ale skôr o neschopnosť svoje správanie ovládať, resp. vnímať, čo od neho v určitej situácii niekto vyžaduje. Takéto prejavy sú nepríjemné, a preto môžu vyvolávať negatívne reakcie okolia, dieťa je častejšie kritizované a odmietané. Porušovanie pravidiel dieťaťom nemusí byť úmyselné. Neustále kritizovanie zo strany dospelých, pocit neprijatia a nedostatočnosti však môže vyústiť do zámerného vzdorovitého správania, ktorého cieľom je získať pozornosť. Fungovanie v bežných sociálnych interak ciách je taktiež problematické. Sú nepopulárne medzi inými deťmi a môžu sa dostať do izolácie. S ťažkosťami dokážu ovládať svoje city, tlmiť afekty, naučiť sa prijímať prehru.

Deti s ADHD môžu byť sociálne dezinhibované, bez prirodzenej ostražitosti a rezervovanosti. Napr. na ulici sa bez strachu komukoľvek prihovoria, sú príliš zvedavé, nedodržujú primeraný odstup. Typické je slabšie upevnenie návykov spoločenského správania (vedieť sa pozdraviť, poprosiť, poďakovať, vykať dospelým, správne ich oslovovať, napr. pani učiteľka), neskákať do reči. Napriek tomu, že dieťa teoreticky ovláda, čo smie a čo nesmie, čo je dobré a čo zlé, nie je schopné primerane to aplikovať vo svojom správaní.

Úskalím je detská nezrelosť, ktorá môže byť vnímaná ako príznaky ADHD. Platí to však aj naopak. Rodičia i učitelia môžu symptómy ADHD prehliadať s nádejou, že dieťa „z toho“ vyrastie. Dieťa v predškolskom veku sa na odborné vyšetrenie dostane až pred nástupom do základnej školy. Väčšinou ide o psychologické vyšetrenie zamerané na zistenie školskej zrelosti a spôsobilosti. Často sa až pri tomto vyšetrení formuluje možnosť, že problémové správanie dieťaťa je vlastne prejavom ADHD. Príznaky tejto poruchy sa však prejavujú podstatne skôr. Dôležité je neunáhliť sa a neškatuľkovať. Dieťa je nutné dôkladne poznať, nemať prehnané nároky a nerealistické očakávania. Spolupráca a diskusia s rodičmi je nevyhnutná.

ADHD patrí medzi tzv. spektrálne poruchy preto, lebo sa pravdepodobne u rôznych ľudí vyskytuje v rôznych stupňoch závažnosti. U každého dieťaťa sa ale v rôznych situáciách môže prejavovať inak. Symptómy sa menia podľa toho, čo sa práve deje, ako sa dieťa cíti. Porucha môže zostať nepovšimnutá a dospelí ju tiež často prehliadnu, ak sa objaví niečo vážnejšie.

Keď vnímame prejavy ADHD, predstavme si kaleidoskop. Koľkokrát kaleidoskop otočíme, toľkokrát sa obrázok premení nikdy nie je rovnaký. No vždy sa skladá z rovnakých tvarov a farieb a odráža sa v rovnakých násobkoch. Je dôležité mať na pamäti, že dieťa v predškolskom veku môže mať ADHD, ale vysoká úroveň aktivity, impulzivita a krátkodobo zameraná pozornosť sú do istej miery veku primerané charakteristiky bežných detí v predškolskom veku.

Na celý problém s ADHD je dôležité dívať sa nielen z negatívnej stránky, ale hľadať na celej záležitosti aj niečo pozitívne. Je potrebné si uvedomiť, že ADHD neprináša len samé negatíva. S ADHD sa môže spájať určitá nekonvenčnosť myslenia, výraznosť emočného prejavu, schopnosť prísť rýchlo s riešením alebo s prekvapivým nápadom. To sú vlastnosti, ktoré môžu byť sociálne prospešné a viesť k vynikajúcemu uplatneniu v rade profesií.

Viac sa dozviete z publikácie Problémové dieťa v predprimárnom vzdelávaní.