Aj ľudia s Downovým syndrómom sa vedia učiť

Príkladom je 28-ročná Jana Kalmárová, ktorá svojou umeleckou tvorbou zaujala odbornú verejnosť natoľko, že sa mohla tešiť napríklad aj z vlastnej umeleckej výstavy. Mama Jany - Lívia otehotnela v roku 1982 v tom čase ešte v Prešove. „Šlo o bežné tehotenstvo. Nič nenaznačovalo, že by mohli vzniknúť nejaké komplikácie, prípadne, že by sa Janka nemala narodiť zdravá,“ spomína pani Lívia.

Hneď po pôrode sa však dozvedela, že dcérka nebude ako iné deti. Lekári jej určili diagnózu Downov syndróm. Teda to, že Janka bude prinajmenšom mentálne postihnutá. „Moje pocity neboli príjemné. Bol to veľký šok a o to horší, že som na nič podobné nebola pripravená. Jednoducho som sa celej situácie zľakla a nevedela, čo ma čaká.“ Janka vykazovala vo vývoji slušný pokrok. „Nemali sme žiadne problémy s trávením, Janka prijímala potravu. Motorika bola takisto prakticky normálna, učila sa aj rozprávať, hoci ťažšie a pomalšie ako zdravé deti.“
Naučila sa len zopár slov, až potom plynulé vety, no keď to dokázala, pani Líviu to vzpružilo natoľko, že sa budúcnosti prestala obávať.

O zdravotnom stave dcéry si mama naštudovala množstvo kníh a odborného materiálu. „Dozvedela som sa, že také deti sú v dostatočne podnetnom prostredí pomerne dobre vzdelávateľné, čo ma veľmi potešilo. Uvedomovala som si však, že si to bude vyžadovať omnoho viac starostlivosti ako pri bežnom, zdravom dieťati.“ Janka má rada „štychy“ Po ukončení deväťročnej školskej dochádzky začala Janka navštevovať sekciu odborného učilišťa, zameranú na rodinnú výchovu.

Na Janke bolo už odmalička badateľné zanietenie pre estetické veci. Stále si kreslila, robilo jej to veľkú radosť.
Mama ju teda zapísala na základnú umeleckú školu, kde sa učila maľovať. Okrem toho sa začala zaujímať aj o iné formy umenia. Na strednej škole sa učili vyšívať základné „štychy“. „V škole som to videla po prvýkrát. Veľmi sa mi to zapáčilo. Mám rada podobné drobné práce. Rozhodla som sa, že budem vyšívať aj doma. Začala som obrúskami a rôznymi gobelínmi,“ hovorí Jana. Svoje diela prezentuje na rôznych výstavách Práve na gobelínoch sa plne prejavilo jej cítenie a náročnosť obrazcov, ktoré niťou znázorňovala a zaujala všetkých, ktorí jej výtvory videli. Jej tvorba zaujala aj verejnosť a to až do tej miery, že ju začali prezentovať na výstavách. Za zmienku by stálo viacero z nich, no spomenieme aspoň jej vlastnú výstavu vo Vitézovom dvore, či účasť na Medzinárodnom festivale umeleckých prejavov ľudí s mentálnym postihnutím.

Okrem maľovania a vyšívania sa Jana naučila hrať na klavír i zobcovú flautu alebo čo-to z herectva. „Títo ľudia majú špeciálne vyvinuté estetické cítenie a akýsi zmysel pre umenie. Tým, že je ich vnútorný svet taký bohatý, často predstavivosťou prevyšujú zdravých ľudí. Veľkou výhodou je aj ich drobná motorika. V rukách majú nezvyčajný cit a preto radi vykonávajú drobné práce, či hrajú na klávesové nástroje,“ hovorí pani Lívia.

Zdroj: SITA (Korzár)