Školy nemôžu byť vytrhnuté zo života obce

Novela zákona o financovaní škôl a odbornom vzdelávaní tiež rozbúrila hladinu. Samosprávy ako zriaďovateľov základných škôl zaujíma predovšetkým financovanie, ale aj systémové opatrenia, ktoré by mala novela priniesť. Na túto tému sme sa rozprávali s výkonným podpredsedom ZMOS Jozefom Turčánym.

Školy plnia predovšetkým vzdelávaciu funkciu. V obciach sú však aj kultúrno-osvetovými ustanovizňami. Ich prechod do zriaďovateľskej pôsobnosti obcí starostovia vítali a tvrdili, že sa ich za každých okolností budú snažiť udržať. Napriek tomu nie všetky školy, najmä málotriedky, otvorili začiatkom nového školského roka svoje brány. Niektoré obce boli nútené, najmä z finančných dôvodov, požiadať o ich zrušenie. Iné zasa napriek ponúkaným výhodám neprilákali dostatočný počet žiakov. Viete, o koľko škôl je menej?
Presný počet zatiaľ nepoznáme. Z pohľadu ZMOS je však počet základných škôl relatívne stabilizovaný. Nevieme a ani nemôžeme vedieť dôvody, ktoré vedú obce k vyradeniu škôl zo siete. Rozdiel v porovnaní s minulosťou je hádam v tom, že problematika je väčšmi medializovaná aj zásluhou verejnosti a dochádza často k účelovým tlakom. A to bez celkového posúdenia situácie, bez ohľadu na posúdenie dopadov na celý systém školstva, na priority miest a obcí, na stav ich financií. Ako príklad spomeniem mesto Prievidza. Ale sú to aj niektoré mestá a obce na východe Slovenska. Netreba zabúdať na skutočnosť, že je vo výlučnej kompetencii volených orgánov, ako nastavia svoj školský systém.

Počet vyradených škôl zo siete je však v porovnaní s minulosťou oveľa menší, ročne sa pohybuje na úrovni 10 - 20. Podľa našich informácií boli zo siete vyradené prevažne školy s nízkym počtom žiakov, na ktorých chod a prevádzku museli doplácať nielen ostatné školy, ale aj občania, a to tak z rozpočtov mesta, ako aj cez inštitút dohodovacieho konania z kapitoly MŠVVaŠ SR. V budúcnosti sa bude treba zamerať na rozširovanie budov škôl prístavbami najmä v regiónoch, kde detí pribúda. Počet detí sa v regiónoch mení, niekde stúpa, niekde klesá.

Štát i samospráva budú musieť nastaviť podmienky tak, aby na tento stav reagovali. Štát preto, lebo v základnom školstve ide o prenesený výkon štátnej správy. Samosprávy preto, že za školstvo sú zodpovedné. Bude to mať vplyv aj na územno-plánovací proces v obciach a ich občiansku vybavenosť.

Developeri v mestách pri stavbe bytových komplexov často zabúdajú práve na občiansku vybavenosť, teda aj na školy. Do škôl v meste pritom chodí veľa detí z vidieka, lebo rodičia tam pracujú. Aj to spôsobuje odliv žiakov z obcí. Proti tomu sotva možno niečo robiť, však?
Keď si rodič nájde prácu v meste a vozí dieťa do školy tam, je to jeho voľba. Na túto skutočnosť samospráva môže reagovať len nepriamo. Napríklad podpornými nástrojmi, ktoré dieťa „udržia“ vo svojej obci. Obec by mala s tým rátať vo svojich rozvojových plánoch. Ak chce developer stavať ucelené celky, súčasťou by mala byť aj primeraná občianska vybavenosť. Školy patria aj do obytných súborov, ktoré vyrastajú v satelitoch miest, hoci z pohľadu developera je to inak. Štát cez podporné mechanizmy by sa v tom mal tiež angažovať, no loptička je aj na strane samospráv, ktoré musia dať investorovi jasné podmienky.

Má na to oporu v legislatíve?
Isté, aj keď obmedzené nástroje samospráva má. Môže to zakomponovať do územných plánov a následne vyžadovať ich plnenie. Otázka je, ako sa nastavia parametre pri samotnej realizácii – či najprv budú stáť domy a potom škola, alebo opačne, prípadne sa budú stavať súčasne.

Je verejne známe, že šikanovanie v školách sa veľmi rozmáha. Jeho obeťami sú nielen spolužiaci, ale aj učitelia. Je to však len jeden z problémov, ktoré v školách s prevahou neprispôsobivých žiakov vytvárajú bezvýchodiskové situácie – spomeňme otvorený list dvoch učiteliek ZŠ z Dobšinej adresovaný ministrovi školstva a ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny. Napriek tomu, že list pomenúva aj príčiny tohto stavu, ku ktorým dochádza (ne)konaním najmä týchto rezortov, zástupkyňa ministerstva školstva v jednom z médií apelovala na samosprávu, aby sa zapojila do riešenia problému. Súhlasíte s jej požiadavkou?
Vieme, že situácia sa všeobecne zhoršuje, nielen v regiónoch s prevahou neprispôsobivých žiakov. Predstavitelia samospráv nemôžu vychovávať ani deti, ani ich rodičov. Môžu apelovať, vytvárať predpoklady na zlepšenie situácie. Ale prvý krok, ktorého by sa mali dožadovať všetci, a konštatovali to aj orgány ZMOS, je zabezpečenie vymožiteľnosti práva na základe existujúcich zákonov. Tak vo vzťahu k deťom ako aj rodičom. V tejto súvislosti sú niekedy veľmi zaujímavé postupy a rozhodnutia nielen polície , ale aj prokuratúry a súdov. Čo sa týka samotnej šikany, chápeme ju ako spoločenský problém a dôsledok vývoja v spoločnosti. Ako dôsledok „priorít“, ktoré má rodina, dôsledok výchovného pôsobenia rodičov na deti. Škola je jedným z miest, kde sa prejaví. Šikana však nie je problémom len v marginalizovaných komunitách.

Novela zákona o financovaní škôl a odbornom vzdelávaní rozbúrila hladinu v súkromných a cirkevných školách a aj v treťom sektore. Nesúhlasia s nadradenosťou samospráv nad zriaďovateľmi týchto škôl a tvrdia, že uzákoňujú nerovný prístup štátu k týmto školám a školským zariadeniam. Výber školy je zakotvený v Európskom dohovore o ľudských právach. Aký je názor ZMOS na tieto výhrady?
Nehrá sa úplne s férovými argumentmi. O žiadnej nadradenosti sa hovoriť nedá, podobne ani o porušovaní európskeho dohovoru. Obce majú zákonné povinnosti týkajúce sa školstva, ktoré ako orgány verejnej správy vykonávať musia, neštátni zriaďovatelia sú len poskytovateľmi tejto služby.

Trváte naďalej na požiadavke rozšíriť právomoci samospráv aj na chod školy, školské rady a podobne?
Áno, je to jedna z priorít ZMOS v oblasti školstva. Život ukázal, že v postavení zriaďovateľa a školy je veľa priam absurdností, ktoré plodia problémy. Škola je rozpočtová organizácia obce. To je fakt, z ktorého sa musí vychádzať, aj keď nie je všade rešpektovaný. Nemôže to byť len o nárokoch, ale aj o povinnostiach inštitúcie. Pritom ide o peniaze obyvateľov konkrétnej obce, mesta. Tu narážame na prekážky v riadení. Prípadov je skutočne dosť. Niektoré školy sa správajú ako keby stále boli - alebo chceli byť - riadené centrálne. Ako keby boli samostatným územím, vytrhnutým z komunity, zo života obce, mesta – „my sme škola, vy nám dajte pokoj a peniaze“. Toto nie je správna cesta, takýmto spôsobom obec a škola jednoducho nemôžu fungovať.

Má samospráva možnosť pôsobiť na kvalitu výučby? Keď áno, tak ako a do akej miery?
Veľa možností nie je, ale ani netreba. Za kvalitu musí zodpovedať riaditeľ a pedagóg. Riaditeľa menuje a odvoláva starosta na návrh rady školy, ktorá je tzv. samosprávnym orgánom školy. Postup je teda opačný ako v prípade ostatných riaditeľov rozpočtových alebo príspevkových organizácií. Tento mechanizmus obojstranne vyvoláva účelové riziká a problémy. Veľa starostov, primátorov i funkcionárov verejnej správy to považuje za prežitý mechanizmus z čias, keď školstvo patrilo do pôsobnosti štátu, a samotné rady škôl len za formálny orgán. Sme toho názoru, že by to mohlo mať opodstatnenie, ak by do procesu väčšmi vstupovala občianska verejnosť danej komunity.

Teraz totiž proti sebe pôsobia dva princípy – samosprávna priama voľba starostov, zastupiteľstiev a ich zodpovednosť a na druhej strane „samosprávna“ voľba riaditeľa. Na jednej strane samospráva (starosta, zastupiteľstvo), ktorá zodpovedá občanom za chod a systém školstva na svojom území cez priority, rozvojové zámery a rozpočet. Na druhej strane rada školy, ktorej členov nominujú aj pedagógovia a rodičia žiakov z iných obcí. A napokon aj štátni úradníci, ktorí presadzujú záujmy inšpekcie a štátu. Veľmi často sa o tom nehovorí, ale aj riaditeľovi je niekedy ťažko vyžadovať kvalitu a niečo navyše od tých podriadených, ktorí ho o pár mesiacov majú schvaľovať vo funkcii. Robí to problémy, na ktoré poukázali aj niektorí členovia Rady ZMOS na jej augustovom rokovaní. Druhým kanálom, cez ktorý môže a musí samospráva vstupovať do hry o kvalitu, nie sú štátne, ale výchovné programy v školách a školských zariadeniach. Priznávame, že samospráva cez svoje rozpočty a priority sa len učí vstupovať do tohto procesu. Je to nový prvok, no volení predstavitelia by sa mali snažiť, aby škola väčšmi prispôsobovala výchovné programy potrebám komunity.

Získavanie kreditov, ktorých zámerom má byť zvyšovanie kvality práce pedagóga, združenie spochybnilo a spochybnili ich aj spomínané učiteľky z Dobšinej. Aké máte argumenty?
Povinnosťou zriaďovateľa a školy je vytvárať podmienky na kvalitnú výučbu detí. Kredit je osobným a prenosným „majetkom“ učiteľa, nie mesta, ani školy. Už pri príprave zákona o pedagogických zamestnancoch sme upozorňovali na to, že môžu nastať dve krajné situácie.

Prvá: Ani jeden z pedagógov nebude mať o získanie kreditu záujem, aká teda bude úroveň a kvalita výchovno-vzdelávacieho procesu, školy, celkových vedomostí žiakov, za ktorú zodpovedá samospráva? Druhá: Nastane doslova honba za kreditmi, často motivovaná zvýšením mzdového ohodnotenia. To môže mať za následok, že záujem o získanie kreditu budú mať všetci učitelia v rovnakom čase.

Analogicky – vari každý člen armády musí byť plukovníkom či generálom? Skrátka, treba nastaviť jasné kritériá a podmienky, na základe ktorých má škola pracovať. Život ukázal, že dôležité je, aby proces riadenia v školstve nebol viazaný iba na inštitúciu samotnú, lebo vždy ide o rozpočet, priority, širšie vzťahy či už v obci/meste alebo regióne. Vzťahy by sa mali budovať postupne, aby sa misky váh vyrovnali. Z minulosti máme príklad, že riaditeľa, predtým trestne stíhaného za delikty v škole, rada školy opäť odporučila na túto pozíciu. Podľa súčasného znenia zákona musel starosta toto rozhodnutie podpísať. A to je už naozaj o etike a morálke, nielen o tom, že riaditeľ má vysokoškolské vzdelanie a starosta len základné.

Aký je váš názor – hoci sa to bezprostredne netýka samosprávy – na fakt, že na základných školách nikdy doteraz nebol taký malý počet kvalifikovaných učiteľov telesnej výchovy, čím veľmi trpí kvalita výučby tohto predmetu? Veď napríklad Turecko nás predbehlo vo viacerých športoch na špičkovej úrovni, čo nemôže nesúvisieť aj s tým, čo sa deje na školskej úrovni.
Určite to súvisí s prístupom najmä rodičov, ale aj pedagógov k tomuto predmetu. Pred niekoľkými rokmi sa väčšina z nich zamerala na „moderné“ projekty, najmä na počítače, informatiku a jazyky. Teda na projekty, ktoré prinášali aj finančný prospech škole. Spoločnosť akoby zabudla na to základné a pre deti prirodzené – na pohyb a fyzickú prípravu.

Šport a telesnú kultúru tým dostala na vedľajšiu koľaj. Žiadalo by si to širokú diskusiu. Myslím si však, že my si všeobecne vieme zľahčovať nároky a kritériá na všeličo. Často počúvame, že nemáme športoviská, nie sú ocenení pedagógovia, deti nemôžu cvičiť pre svoj zdravotný stav, bojíme sa sporov v prípadoch úrazov a pod. Kontrola kvality výučby telesnej výchovy je záležitosť štátnej školskej inšpekcie. Nám možno chýba viac vnútornej motivácie, snahy pozitívne „poblázniť“ deti a ich rodičov pre telesnú výchovu. A systémový prístup.

Spomenuli ste Turecko. Táto krajina od základov „prekopala“ vzťah k telovýchove a športu ako spoločenskému fenoménu. Podporu športu dostala do ústavy, výsledky sa za pár rokov dostavili. Kto by si pred pár rokmi bol pomyslel, že aj ženy tejto moslimskej krajiny budú zbierať medaily na olympiáde, stanú sa favoritmi v kolektívnych loptových hrách na majstrovstvách sveta a Európy?

Krajské školské úrady sa budú rušiť. Víta ZMOS tento krok?
Je to jedna z priorít, ktorú schválili orgány ZMOS. Zdôrazňujeme zároveň potrebu doriešiť odvolacie, právne a ďalšie vzťahy v školstve. Žiadame, aby väčšiu podporu dostávali samosprávne orgány, ktorými sú obecné školské úrady. Možno by bolo treba diskutovať aj o rozsahu ich pôsobnosti, kompetencií, o spôsobe ich financovania, aby pomohli regionálnemu školstvu väčšmi ako doteraz.

Pálčivou témou posledných dvoch riadnych snemov ZMOS boli centrá voľného času, teda najmä ich financovanie. Čo očakávate od novely zákona?
Že po jej prijatí peniaze prídu tam, kam majú prísť. Všetkým mestám a obciam, ktoré sú zodpovedné za chod škôl, školských zariadení, za záujmové činnosti a záujmové vzdelávanie voči svojich obyvateľov. Záujmové činnosti a záujmové vzdelávanie sú umelým problémom, ktorý niekto vytvoril, aby mohol z neho profitovať.

Prax nám dala za pravdu, že financovanie záujmovej činnosti a CVČ treba postaviť z hlavy na nohy. Keď sa tak nestane, znova bude umelo narastať počet detí v týchto zariadeniach, ktoré nebudú finančne kryté. Budú na tom strácať materské školy, školské jedálne, tisíce učiteľov a rodičov, ktorí chcú dať deti do školských zariadení tohto typu. Prirodzene, budú strácať tie mestá a obce, ktoré na svojom území žiadne centrá nemajú a tiež podporujú záujmovú činnosť svojich detí. To považujeme za diskrimináciu.

Okrem toho vyše 1600 miest a obcí na súčasný systém financovania dopláca aj tým, že sa im oveľa viac ako ostatným znižuje výnos dane z príjmov fyzických osôb. Zmyslom novely zákona je teda normálne rozdelenie zdrojov v súlade s princípmi samosprávy, s jasnými a presnými pravidlami. Tie budú nastavené na tej úrovni, ktorá zodpovedá za výkon originálnej kompetencie – v mestách a obciach. Inak povedané, peniaze zišli z pozlátenej na normálnu koľaj - pre všetkých.

Prečo ZMOS trval na tom, aby peniaze pre CVČ neboli účelovo viazané, keď je dôvodné podozrenie, že obce ich môžu použiť aj na iné účely ako je záujmová činnosť detí, ba dokonca ani nie na školstvo?
Tak ako v prípade ostatných školských zariadení ide o naplnenie originálnej pôsobnosti, o ktorej musia rozhodovať obce, nie o nárok školy na peniaze. Ak by to bolo inak, potom by išlo o prenesený výkon štátu, ktorý by mal byť financovaný priamo z kapitoly MŠVVaŠ SR podľa priorít štátu, nie obcí. Nejdem radšej uvádzať príklady toho, na aké účely sú používané prostriedky dnes.

Zdroj: SITA (Obecné noviny)