Rozvrátený trh so vzdelávaním

25.11.2016
Reformy školstva

Kam vedie bezplatné školstvo.

Vo svete letia masové online kurzy (MOOC – Massive Open Online Courses). Pretože naša škola má s online vzdelávaním bohaté skúsenosti, rozhodli sme sa v lete pre experiment. Dva predmety (Projektový manažment a Manažérska komunikácia) sme ponúkli bezplatne práve touto formou. Cieľom bolo oboznámiť širokú verejnosť s tým, ako prebieha výučba veľkých počtov študentov cez internet, a zároveň poukázať na skutočnosť, že pri správnej organizácii môžu študenti online vzdelávania dosiahnuť rovnaké poznatky ako pri dennej forme.

Obrovský záujem verejnosti nás zaskočil. Prihlásilo sa 1300 záujemcov, mnohí dokonca na obidva kurzy.  Zhruba tretina z nich štúdium úspešne ukončila. Ich hodnotenia formy aj obsahu štúdia boli výborné. Zdalo sa, že všetko speje k úspešnému nasadeniu novej formy vzdelávania do portfólia školy. Pretože sme súkromná škola, ponúkli sme absolventom pokračovanie v štúdiu za uvádzaciu cenu – 100 € za každý ďalší kurz.  Dúfali sme, že z trinástich stovák sa ich prihlási aspoň pár desiatok, čo by postačovalo na pokrytie nákladov.

Reakcia oslovených nám spôsobila šok. V prvom kole sa prihlásili dvaja záujemcovia, na opakovanú výzvu zareagovali šiesti. Lámali sme si hlavu, čo to znamená. Jediným vysvetlením, na ktoré sme prišli je neochota platiť vysokej škole za poskytované vzdelávanie. Kým škola poskytovala vzdelávanie zadarmo, bol oňho záujem. Keď zažiadala – hoci symbolické – školné, záujem zmizol.

Poukazuje to na nepochopenie hodnoty vedomostí poskytovaných vysokou školou. Nikto neváha zaplatiť niekoľko sto eur za autoškolu, ktorá trvá iba 2-3 mesiace. Dať podobnú sumu za oveľa dlhšie a intenzívnejšie štúdium sa zdá tým istým ľuďom priveľa. Za týchto okolností sa zdá byť priam zázrakom, že až 20% študentov študuje na súkromných VŠ.

Než som začal písať tento blog, diskutoval som túto situáciu aj s kolegami z verejných VŠ. Na môj úžas mi z vlastnej iniciatívy pridávali ďalšie argumenty potvrdzujúce neexistenciu trhu s poznatkami. Hovorili napríklad o tom, že študenti si odmietajú kúpiť učebnice a požadujú iba materiály voľne prístupné z internetu. Nie sú za ne ochotní zaplatiť ani cenu, ktorú bez výčitky svedomia prepijú za jeden večer v krčme. Ako príklad uviedli spoločný kurz, ktorý organizovala ich (verejná) VŠ v spolupráci s americkou partnerkou. Za kurz platili Američania niekoľko sto dolárov, našinci nič. Američania bez mrknutia oka zaplatili dvadsať dolárov za učebnicu, našinci to odmietli. Naša časť predmetu nakoniec bežala na ako-tak kompatibilných, z internetu pokútne stiahnutých materiáloch.

Podľa môjho názoru tento stav spôsobilo nekonečné omieľanie hesla: Vzdelanie nie je tovar. Pripomeňme si, že aj Radičovej „akože pravicová“ vláda hneď na úvod svojho vládnutia vyhlásila, že vysokoškolské vzdelanie nespoplatní.

Čo nemá cenu (vyjadriteľnú v eurách), sotva môže vyvolať dojem, že má aj hodnotu. Preto sa nečudujme študentom, že im nejde o vedomosti, ale o tituly. Veď sú navyknutí dosiahnuť vysokoškolské vzdelanie lacnými cestami, bez osobného zanietenia a úsilia, bez vloženia čo len minima finančných prostriedkov.

Toto má byť naším cieľom?

Zdroj: Jozef Hvorecký, blog.etrend.sk

Komentáre

Ak chcete komentovať, prihláste sa alebo zaregistrujte