Prevádzka školy
Sedem desaťročí školských jedální
„Začínali veľmi ťažkou prácou žien v kuchyniach, kde sa varilo v kotloch, v peciach, na šporáku, kúrilo sa drevom,“ hovorí Miloš Lachkovič, hlavný kuchár zo školskej jedálne Stupava
Hoci jedálne na lýceách či gymnáziách boli už aj pred vojnou, s ich hromadnou výstavbou sa začalo až po vojne. Ženy museli pracovať a deťom nemal kto variť.
„V prvých školských jedálňach neboli ani nejaké veľké chladničky, mrazničky, čiže muselo sa navariť len toľko, čo sa počas toho dňa vlastne skonzumovalo a každý deň sa varilo samozrejme čerstvé. Mimo nejakých polotovarov, zmrazených výrobkov, takéto čosi neexistovalo. Čiže v tom bol ten prísun, taká tá kvalita tej stravy, naozaj prvotriedna,“ hovorí Katarína Nádaská, etnologička
Dnes je mäso povinnou výbavou. Deti ho majú na tanieri niekoľkokrát do týždňa. Kedysi to tak ale nebolo. „Bielkoviny boli skôr vo forme strukovín, čiže tam sa naozaj hodne varilo prívarkov, boli to rôzne strukoviny, hrachová kaša, fazuľová kaša, takzvaná fučka. Čiže sú to jedla, ktoré už dnes naozaj, prakticky v tých školských zariadeniach ani nenájdeme. Skôr sa teda uprednostňovali nejaké tie lokálne špeciality, napríklad trhance alebo lokše. Proste dokonca piekli sa podplaveníky, osúchy,“ spomína Katarína Nádaská.
Dnes sú názory na racionálnu stravu iné. Jedálniček pripravuje na školách aj počítač.
„Každý má svoj čip. Všetci alergici majú napísané - je bezlaktózové alebo pozor alergia orechy, mlieko, pozor alergia, šošovica, hrach. Apelujeme na deti, aby nosili čipy,“ hovorí Miloš Lachkovič..
To, čo sa však v školských jedálňach ani za desaťročia nezmenilo, je chuť detí na sladké.
Zdroj: TV Markíza