6. ročník • TVAROSLOVIE • PRÍDAVNÉ MENÁ

Už som chodil druhý rok z dediny do mesta do školy, a hodiniek ešte nič. Retiazku som síce už mal, a to čachrovaním každý týždeň druhú a inak prepätú, ale za hodinky som sa musel hanbiť, keď ma vše niekto cudzí zastavil, a ja som mu len tak odoka povedal, koľko je hodín. Doma tiež bol neraz krik a plač, keď mi vše na domŕzanie stará mať odsekla, že mi na pondelok kúpi u pernikára také, čo mi budú aj z vrecka trčať. Starý otec ma veľmi rád mal, a ten mi aspoň vážne sľuboval, keď aj s kúpou odkladal. Že si musím aj ja dačo na ne prigazdovať. A že na radvanskom jarmoku budú lacnejšie ako v meste, nuž že až potom. Za prvé zgazdované musel som si však kúpiť mumák; a tak mohol som zase znovu začať gazdovať. A keď som pár krajciarov stisol, vše som ich musel starej materi požičať na soľ, ocot, alebo starému otcovi na dohán, keď „drobných“ nemali. Že mi dupľom vrátia. Ale dali vše krajciar-dva navyše, a musel som byť aj tým rád! A ťažko sa to odkladá, keď som ešte rád mĺzol aj „novotnô cukrovô“, aké nám židák na dedine premýšľal, aj zase cigaretľu som už proboval…