Škola a rodina pred, počas a po pandémii

Spoluprácu medzi ľuďmi považujeme za dôležitú a nevyhnutnú v každom zamestnaní, pričom školstvo nie je výnimkou. Efektívny priebeh spolupráce závisí od prístupu všetkých aktérov, kde dôležitou súčasťou je predovšetkým ochota kooperovať. Spolupráca medzi rodičmi a učiteľmi bola pred pandémiou a z nášho pohľadu stále je, aj na základe nových aktuálnych skúseností, čiastočne efektívna, niekedy však zbytočne komplikovaná.

PSYCHOLÓGIA

Autorka článku:  Mgr. Štefánia Ferková, PhD., školská psychologička, Katedra pedagogiky a sociálnej pedagogiky, Pedagogická faktulta UK v Bratislave

Zákonní zástupcovia žiakov by mali byť v každej škole informovaní o možnostiach spolupráce, kde ide o vytvorený určitý systém, ktorý uľahčí priebeh chodu školy, výučby, voľnočasových aktivít a pod. Medzi najčastejšie tradičné formy spolupráce patria rodičovské združenia, stretnutie rodiča a učiteľa v škole, deň otvorených dverí a rôzne formy písomnej komunikácie. Mnohé z uvedených však počas pandémie neboli realizovateľné. Podstatnou zložkou spolupráce je komunikácia, ktorá, ak je nedostačujúca, ukazuje sa, že ani ďalšia spolupráca nie je efektívna.

V čom môže spočívať problém vzájomnej spolupráce?

Spolupráca medzi rodičmi a učiteľmi bola a je efektívna najmä vtedy, ak problém chcel riešiť samotný rodič a obráti sa s touto požiadavkou na triedneho učiteľa, iného učiteľa alebo školského psychológa. Niekedy sa však stávalo, že spolupráca medzi rodinou a školou nefunguje. Na základe skúseností zo psychologickej praxe usudzujeme, že je to čiastočne spôsobené celkovým nastavením obidvoch strán. Niekedy riešenie problému zbytočne komplikuje nedorozumenie buď na strane rodičov alebo na strane učiteľov, slabá dôvera, či nedostatok rešpektu, obozretnosť a zaujatosť v komunikácii. Spoločným znakom komplikácií či už je to pred, počas  alebo po pandémii je častokrát neochota rodičov pripustiť, že jeho dieťa sa môže správať inak v skupine žiakov, ako doma. Na základe skúseností potvrdzujeme, že učitelia nevytvárajú ,,umelé“ problémy, často iba reagujú na nevhodné správanie žiaka. Pochopiteľne, rodič môže mať pocit, že škola neuchopila problém komplexne, ale mal by z časti pripustiť, že istý základ, podielu jeho syna alebo dcéry na probléme pravdepodobne je. V rámci spolupráce školy s rodinou sa ako najproblematickejšia javí situácia, ak sa žiak dopustil priestupku. Niektorí rodičia majú tendenciu veriť svojmu dieťaťu v maximálnej miere, hovoríme o ochranárskom type výchovy zo strany rodičov. V niektorých prípadoch dochádza k manipulácii rodičov zo strany dieťaťa, pričom si to rodič vôbec neuvedomuje.

Úlohou učiteľov by mala byť snaha o vtiahnutie rodičov do diania v škole, do riešenia spoločných problémov vo výchovno-vzdelávacom procese, do vzájomnej spolupráce v prospech žiakov. Dôležitá je vzájomná komunikácia, hlbšie vzájomné poznanie, aby sa v komunikácii následne predchádzalo nedorozumeniam. Na druhej strane, niektorí učitelia môžu mať strach práve z vtiahnutia rodičov do života školy, obávajú sa ich nevhodných zásahov a taktiež vytvorenia priestoru pre rodičov v hľadaní nedostatkov a chýb. Niektorí učitelia tiež vnímajú spoluprácu s rodičom ako problematickú, často dochádza k nepriateľskému postoju voči rodičom aj na základe predchádzajúcich negatívnych skúseností z minulosti. Učitelia môžu mať obavy z kritiky svojej práce. Rodičia často reagujú negatívne pokiaľ im učiteľ oznamuje neúspech, slabé prospievanie z učiva alebo poukazuje na nevhodné správanie jeho dieťaťa v škole. Rodič, ktorý pozná spôsob práce učiteľa a zároveň vie, že sa snaží iba objektívne zhodnotiť prácu žiaka v škole, dokáže ľahšie prijať aj negatívne hodnotenie zo strany učiteľa. Rodičia by si mali uvedomiť, že spolupráca so školou nebude vždy založená iba na pochvalách jeho dieťaťa a niekedy sa môžu vyskytnúť situácie, za ktoré musí byť žiak pokarhaný. Je to súčasť výchovy, ktorá by mala podporiť výchovu v rodine. Ani v takomto prípade by však riaditeľ školy, či učitelia nemali k rodičom pristupovať z pozície autority, poučovať, moralizovať, či karhať rodičov. Rodičov je potrebné vnímať ako individuálne a autonómne bytosti. V praxi sa stretávame s rôznymi typmi rodičov, od tých, ktorí sú ochotní spolupracovať, pripustiť chybu aj na strane ich dieťaťa, až po tých, ktorí sa spolupráci so školou vyhýbajú. Taktiež sa často stretávame s autoritatívnymi rodičmi, ktorí nepripúšťajú chybu na strane svojho dieťaťa, takto reagujú pri akomkoľvek kontakte so školou bez toho, aby si vypočuli tvrdenia učiteľov. Niektorí rodičia sú voči škole prehnane kritickí, zaujatí, nespokojní, majú tendencie sťažovať sa aj v iných inštitúciách. Ich hostilný postoj môže spočívať v negatívnych skúsenostiach so školou v minulosti, keď ešte oni sami boli žiakmi.

Spolupráca školy s rodinou počas pandémie

Väčšina riaditeľov a učiteľov potvrdzuje, že vzájomná spolupráca s rodičmi žiakov počas pandémie bola odkázaná na elektronickú komunikáciu. Komunikácia prostredníctvom e-mailu alebo telefonátu má svoje úskalia, ktoré nenahradia osobný rozhovor. V písomnej komunikácii je ťažké vyjadriť zámer napísaného, taktiež ho nevie dotvoriť neverbálna komunikácia, čo nemusí byť vždy na strane adresáta správne pochopené. Pre mnohých učiteľov bola elektronická komunikácia s rodičom zdĺhavá, dobre napísaný a premyslený e-mail im zaberal množstvo času. Napriek tomu dochádzalo k nedorozumeniam, hlavne v súvislosti so vzdelávacími výsledkami žiakov. Nebol dostatočný priestor na to, aby mal učiteľ možnosť vysvetliť svoje postupy pri hodnotení žiakov. Výchovné problémy v škole pochopiteľne ustúpili. V nevýhodnej pozícii boli rodičia, ktorí sa v istom momente ocitli so svojimi deťmi doma, niektorí museli pracovať a popri tom pomáhať so vzdelávaním detí. Dovolíme si tvrdiť, že obidve strany, učitelia, aj rodičia, stáli pred ťažkou skúškou, zvládnuť situáciu, ktorá bola pre nich dovtedy nepoznaná. Školskí psychológovia mali do veľkej miery ,,zviazané ruky“, kedy by aj chceli, no nemohli viac pomôcť. Komunikovať online s dieťaťom o rodinných problémoch alebo s rodičom o dieťati bolo častokrát nemožné, pretože bolo ťažké zabezpečiť diskrétnosť, anonymitu, či už na strane dieťaťa alebo rodiča. Aj práve z týchto dôvodov, bola spolupráca školy s rodinou značne limitovaná. Nie však nulová. Niektorí z rodičov napriek týmto úskaliam, si našli cestu k učiteľom alebo školskému psychológovi a skontaktovali sa s nimi.

Spolupráca školy s rodinou po návrate žiakov do škôl

Tak ako došlo k eliminácii výchovných problémov v škole, očakávali sme, že s návratom žiakov do škôl sa výchovné problémy opäť objavia. Nie je to ešte dlho, čo sú žiaci v školách, ale dovolíme si tvrdiť, že problémy a incidenty sa začínajú vyskytovať. Niektorí žiaci stratili návyky, musia si zvykať opäť na istý režim, znova rešpektovať učiteľa, dodržiavať pravidlá správania sa v škole. Bude sklamaním, ak vyššie opísané problémy v spolupráci školy s rodinou pred pandémiou sa budú opäť opakovať, nakoľko si obidve strany zažili to, aké to je, keď majú obmedzený priestor na osobné stretnutie. Počas pandémie sme sa stretli s názorom, že niektorí rodičia pochopili, akí sú učitelia dôležití, čo čiastočne pomohlo zmeniť pohľad verejnosti na status učiteľa v jeho prospech. Do budúcna bude prospešné, ak obidve strany pochopia, že škola je ideálnym prostredím na podporu zdravého vývinu osobností žiakov, vytvárania pozitívneho vzťahu k vzdelávaniu, možností rozvoja schopností dieťaťa. Spoločná diskusia by sa mala niesť v duchu hľadania konštruktívnych riešení, ktoré budú výsledkom iba efektívnej vzájomnej komunikácie. Mnoho výskumných zistení a názorov iných odborníkov potvrdzuje, že spolupráca školy s rodinou by mala byť založená na partnerstve. Ani jeden z aktérov by nemal byť v nadradenej alebo submisívnej pozícii, každý z nich má svoju špecifickú úlohu a dôležité je pôsobenie každého učiteľa a rodiča v záujme rozvoja osobnosti dieťaťa, jeho potenciálov, záujmov, či talentu.