Učiteľ a podpora zdravého sebavedomia žiaka

Uvádzame niekoľko príkladov:

1. Založiť hodnotenie a sebahodnotenie na systematickosti a dôvere v žiakove schopnosti

Najefektívnejšie je nacvičovať sebahodnotenie žiaka už od prvého ročníka, aby si žiaci na sebahodnotenie zvykli a naučili sa ho uskutočňovať. Vtedy musí byť čo najviac oceňovaná snaha žiakov, čo ovplyňuje pozitívny sebaobraz a sebavedomie, ako aj vzťah ku školskej práci. Ak je základom hodnotenia dôvera v schopnosti žiaka a jeho stálu možnosť zlepšovať sa, ak učiteľ robí všetko preto, aby to žiak mohol dosiahnuť, bude učiteľ žiakmi akceptovaný ako dôveryhodná osoba aj v strednom školskom veku. Pomáha ústretová pedagogická komunikácia, napr.: „Je to zložité, ale určite to zvládneš, keď sa na to sústredíš.“ Samozrejme, nie účelová komunikácia, ale myslená naozaj.

2. Vyvarovať sa zjednodušovaniu vzájomného hodnotenia a sebahodnotenia

Nie je vhodné redukovať sebahodnotenie na bipolárne stupnice, napr. viem – neviem, dokážem – nedokážem. Takéto sebahodnotenie nie je dostatočne celistvé, je zjednodušené a vedie ku schematizmu v hodnotení, nakoniec aj ku známemu „zaškatuľkovaniu“. V tom nie je zmysel sebahodnotenia. Vždy treba analyzovať príčiny, prijímať rozvojové stratégie a nezabudnúť vyzdvihnúť to, čo je pozitívne.

3. Poskytnúť rozmanitosť oblastí sebahodnotenia

Oblasti, v ktorých sa žiak môže hodnotiť, by mali byť čo najrozmanitejšie, aby mu poskytli dosť priestoru na prejavenie svojich silnejších stránok a umožnili mu prežiť úspech a pocit osobnej hodnoty.

4. Uplatňovať spravodlivé hodnotenie

Nie je asi potrebné hovoriť o tom, aké je dôležité hodnotiť spravodlivo. Treba si však uvedomiť, že v strednom školskom veku sa už žiaci tak neidentifikujú s učiteľom ako v mladšom školskom veku, začínajú byť k nemu kritickejší, zvlášť vo vnímaní spravodlivosti hodnotenia. Identifikujú a porovnávajú sa s vrstovníkmi, od učiteľa potrebujú poznať, čo vyžaduje a aké sú konkrétne kritériá zvládnutia učiva a hodnotenia. Keď žiaci považujú hodnotenie učiteľa za nespravodlivé, prestávajú často chápať hodnotenie učiteľa ako osobne významné, neprijímajú ho, prejavujú sa problémy s diciplínou.

5. Nepoužívať stereotypy vo formuláciách hodnotenia

Formulačné stereotypy vedú k formálnemu hodnoteniu a sebahodnoteniu a nemajú alebo majú veľmi nízku výpovednú hodnotu. Tým, že učiteľ(ka) používa výstižné, vecné formulácie, učí tomu aj žiaka. Najväčšiu motivačnú hodnotu má vecná opisná spätná väzba, aj vecné sabahodnotenie.

6. Žiaka nepreťažovať a využívať diferenciáciu

Učivo, metódy a postupy volíme tak, aby boli primerané stupňu vývoja žiakov, staviame pre nich dosiahnuteľné ciele, motivujeme ich pre ich dosiahnutie a dávame im dôveru, že to dokážu. To je predpoklad školskej úspešnosti a pozitívne sa prejaví aj v sebahodnotení a vzájomnom hodnotení.

Vybrané z publikácie Sprievodca triedneho učiteľa