O komunikácii sa veľa píše aj hovorí a o jej význame málokto pochybuje. Mohlo by sa zdať, že každý to už pochopil a podľa toho sa aj správa. Preto by som sa chcela spýtať:

      Aj vám sa stáva, že vás určitý kolega alebo nadriadený počúva len „na pol ucha“? A kým vy rozprávate o pracovnom probléme, on si ukladá veci, obzerá sa kade-tade a takmer vás nevníma? Že keď občas aj zareaguje na vašu otázku, jeho odpoveď je stručná a úsečná? Stáva sa aj vám, že uprostred rozhovoru s vami  prevezme telefonický hovor a vás nechá čakať (niekedy aj poriadnu „chvíľu“), aby ste mohli dokončiť myšlienku? A medzitým samozrejme už zabudne, o čom ste hovorili... Všimli ste si aj vy, že tá istá osoba si vždy nájde čas, aby s kolegami v pracovnom čase dlhé minúty debatovala o súkromných záležitostiach? Ale konštruktívne návrhy pre zlepšenie pracovnej atmosféry nerada počúva.  A keď ich aj vypočuje, urobí len málo pre ich realizáciu? Ako často sa vám už  stalo, že vždy má pred vami „prednosť“ niekto iný? A to aj vtedy, keď ste už začali rozprávať – dostane slovo niekto „silnejší“, kto vám „skočí do reči“? A keďže vy ste „slušne vychovaný“, čakáte.... Ale váš kolega či nadriadený vôbec nepochopil, ako má v takom prípade postupovať.... Ani si len nevšimne, že ešte nedokončil jeden rozhovor a už začína ďalší....

      Žiaľ, nie každý pedagóg v praxi preukazuje, že ovláda zásady správnej komunikácie. Tá podľa mňa predpokladá, môcť prísť s dôverou za každým kolegom, nadriadeným s vedomím, že si nájde čas, aby nás pozorne vypočul. To je „prvý krok“. Ak hneď na začiatku nevieme (nechceme) počúvať, celá ďalšia komunikácia je narušená. Veď málokto z nás ide za niekým „sa len tak vyrozprávať“. Ale aj pri všeobecnom nedostatku času, ktorý všetci pociťujeme, by sme mali pochopiť, aké dôležité je, realizovať s každým pokojný a konštruktívny rozhovor.

      Dokonca si myslím, že nadriadení by si také rozhovory mali s každým zamestnancom systematicky plánovať. Tým by dokázali, že cítia a chápu potrebu spätnej väzby a získavanie informácií, potrebných pre objektívne rozhodovanie, že si vážia čas a názory svojich kolegov – „podriadených“. Iba tak si budú vážiť aj oni ich (nielen čas a názory) a budú môcť ich rozhodnutia podporiť.