Nedávno som sa vrátil z jedného veľmi zaujímavého školenia, na ktorom sa nám snažili vtĺcť do hlavy, aby sme sa naučili vychádzať s ľuďmi, že je to jediná cesta ako sa vyhnúť konfliktom. Väčšina ľudí nad tým len mávla rukou, veď to nie je také dôležité, veď každý rozumný človek sa dokáže dohodnúť. Áno, určite  áno, ale jeden rozumný sa nikdy nedohodne s hlupákom. Čiže to chcenie musí byť na oboch stranách. 

Hm, keď sa nad tým tak zamýšľam, niečo na tom bude, veď ani kvety nekvitnú, pokiaľ ich nedáme na slnko. Ale vtedy nám to všetkým prišlo zbytočné, nedôležité a možno aj nemožné.

A práve včera som sa dostal do takej situácie, kde to chcelo moje rozumné ja. Dostali sme novú kolegyňu. Má viacej skúsenosti s niektorými  vecami ako ja, hoci je mladšia. Predtým naša práca vyzerala tak, že obaja sme išli na vec naplno, ale efekt žiaden. Dôvod. Zasahovali sme tomu druhému do jeho práce a prerábali už jeho veci. Samozrejme, nechtiac. Ale včera sa to celé zmenilo. 

Mohol som ešte spať, keď mi zazvonil telefón, že o hodinu sa vidíme. Zanadával som si, lebo som bol unavený, zobudený a ani tú kolegyňu nemám veľmi v láske. (To iba preto, že ja niečo krvopotne naučím a ona to "preučí".) Ale ani neviem ako, premohol som sa a na schôdzku prišiel. Vzal som si svoje podklady, pero, poznámkový blok a išlo sa na vec.

Sedeli sme spolu viac ako som predpokladal, ale stálo to za to! Konečne sme sa dohodli na istých pravidlách, ja som jej povedal svoje predstavy, ona mne svoje, všetko sme si poctivo zapísali, vymysleli kompromisy, niečo kreatívne vytvorili, aby sme išli obaja v jednej línii a nie proti sebe... 

Keď som odtiaľ odchádzal, mal som z toho všetkého veľmi dobrý pocit. Cítil som sa o sto kíl ľahší a hlavne som mal radosť, že odteraz už všetko, čo vložím do tých deťúreniec, nebude zmenené, ale práve naopak, bude to podporené niečim iným.

Hoci to nemám ešte otestované, verím, že to bude fungovať. A mám aj veľkú chuť to otestovať, takže len čakám, kedy konečne začne školský rok!