Na prvý pohľad vcelku jednoduchá otázka s jedinou správnou odpoveďou:

CHVÁLIŤ!

...lenže...

Nedávno som, tu na blogu, písal o tom, ako zlým vplyvom rodičov a nesprávnym pôsobením učiteľov vzniká u našich žiakov nebezpečná závislosť...závislosť na známkach...keď sa však pozrieme na známky lepšie, čo sa za nimi skrýva? Predsa hodnotenie žiaka učiteľom. Ak považujem učenie sa detí kvôli známkam za nesprávne, potom by sme mohli povedať aj to, že učenie sa detí kvôli hodnoteniu učiteľom, je tiež nesprávne a to bez ohľadu na to, či ide o hodnotenie pozitívne, alebo negatívne.

Poďme teda uvažovať ďalej.

Ak by platilo to, čo som uviedol, znamenalo by to v praxi, že ak pristúpim k dieťaťu s výtvarnou prácou a poviem mu: "Je to super!"(pozitívna motivácia pochválením=pozitívne hodnotenie), alebo: "Toto sa ti vôbec nepodarilo, vôbec si sa nesnažil!" (negatívna motivácia pokarhaním=negatívne hodnotenie), už dieťa hodnotím a teda ho vychovávam svojim správaním k tomu, aby sa jeho motiváciou stalo moje hodnotenie. Zas sa dostávame k tomu, že hybnou silou, ktorá bude hnať dieťa vpred za získavaním vedomostí, bude hodnotenie učiteľom (i keď len slovné) a nie jeho vlastná túžba po poznaní.

Moje úvahy sa teda uberajú smerom, či by nebolo lepšie, aby sa dieťa ohodnotilo samé. V prípade spomínanej výtvarnej výchovy si viem celkom dobre predstaviť situáciu, keď sa dieťa spýtavo pozrie na učiteľa a ten sa s nevinným pohľadom pousmeje a opýta sa: "Čo na svoju prácu hovoríš ty? Páči sa ti? Podarila sa ti? ...hm, ale čo na takej matematike? Možno by stačilo, aby dieťa malo možnosť dodatočne skontrolovať svoje výpočty (či už podľa pomôcky, ktorú po skončení úlohy dostalo od učiteľa, alebo počas frontálneho čítania výsledkov), no a potom by nasledovala otázka: "Si spokojný so svojim výkonom?"

Takže milí učitelia a učiteľky:

CHVÁLIŤ, ČI NECHVÁLIŤ?

Ps: A čo na to vravíte vy, milí rodičia?