Bol utorok večer, krátko po šiestej. Pomaly končil akvaristický krúžok a partia desaťročných detí sa uberala smerom k neďalekej večierke. Odrazu ktorýsi z chlapcov zvolal: „Zubáč!“ a ukázal prstom na iného chlapca. Dodnes tomu nerozumiem. Behom niekoľkých sekúnd sme sa pridali všetci. Nikdy som nebol bitkár a ani konfliktný typ. Prevažne som mal mnoho priateľských a kamarátskych vzťahov, zopár neutrálnych, no nepriateľstvá ako také, som v podstate nepoznal (a tak je tomu až dodnes). Napriek tomu som sa vtedy pridal k väčšine a keď sa chlapec rozbehol preč, utekal som za ním spolu s ostatnými a v behu mu nadával do zubáča. Odvtedy uplynulo dvadsaťpäť rokov, no spomienky na tú scénu sú stále neuveriteľne živé a realistické...

Dnes učím. Situácií, v ktorých sa vo väčšej, či menšej miere objaví šikana,v školách pribúda. Viete, ak sa vo svetle svojho dávneho prehrešku zamyslím nad riešením, uvedomujem si, že riešenie silou z vonku by celej situácii nijako neprospelo, ba možno naopak, ešte by ju zhoršilo. Ak by nás totiž vtedy niekto z dospelých zahriakol a z pozície sily prinútil prestať, pri ďalšej možnej príležitosti by to ten nesťatník schytal dvojnásobne. Podobne je tomu podľa mňa i v triedach. Ak je riešenie šikany, riešením z pozície sily, je len dočasné a môže spôsobiť ešte mohutnejšie prejavy agresora vo chvíľach, keď bude učiteľ mimo triedy.

Osobne skôr vidím riešenie v neuveriteľnom množstve tímových hier a aktivít, ktoré by mali byť súčasťou každodenného triedneho života (čiže tým nemyslím len triednicke hodiny, či hodiny etiky). Tento spôsob je podľa mňa akousi prevenciou. Nevravím, že sa i tak nevyskytnú problémy...detský kolektív je skrátka krutý a posmech i bitka sú tam vcelku bežným javom, ale v prípade, že vybudujeme dobrého tímového ducha, zastavia niekedy agresorov ostatní spolužiaci. No a keď nie, riešenie podobných problémov v priateľskej atmosfére na koberci je akési pokojnejšie, bez ďalších dôsledkov.

...ty, ktorému som pred mnohými rokmi tak veľmi ublížil...chcem ti len povedať, že ma to veľmi mrzí...prepáč...