Nie je dieťa ako dieťa. Každé má iné talenty, prednosti, či schopnosti. Už od svojho narodenia je postavené do inej kultúry, do prostredia s primeranými, či nad – primeranými podnetmi. No môže sa stať, že sa narodí aj tam, kde je vonkajších vnemov málo.  Práve tento fakt spôsobuje, že sa z času na čas vyhovárame na „miesto“, kde dieťa žije, namiesto toho, aby sme sa spýtali samých seba, v čom by sme mali pomôcť malému neustále sa zdokonaľujúcemu človeku.

Tieto myšlienky mi preleteli hlavou, keď som sa stretla so štvorročnou Ulrikou a mala som čo robiť, aby som pochopila, čo mi chce povedať.  Napriek tomu že je to šikovná slečna, s dobre vyvinutým sluchom a správne rozvinutými rečovými orgánmi (mimika, jazyk, žuvacie svaly) má problém. A nielen ten, že sa jej deti v škôlke „smejú“. Pretože jej nerozumejú, vyčleňujú ju aj z hry. Následne sa z nej stáva agresívna dievčinka, striedajúca svoje nálady. Plač a hnev sú jej najčastejšími spoločníkmi. Sú dni, keď sa ani nepokúša osloviť iné dieťa a vyhľadáva samotu. Jednoducho potrebuje dlhší čas, kým  sa rozhodne začať komunikovať s iným.

Jej mama o nej hovorí, že doma je to jedno veselé a milé dievčatko, ktoré komunikuje normálne. Vraj je ešte maličká a aj my, v materskej škole, by sme mali rešpektovať jej vekové „dispozície“ (citujem výraz, ktorý použila mama). A hlavne by sme ju nemali posielať k logopedičke, pretože ako má „načítané“, dieťa prechádza istými etapami... Poznáte to. Stena, ktorú si rodičia, často postavia iba preto, aby na ňu zavesili medailu, ktorá v ich očiach patrí dieťaťu.

Po jednom z týchto neúspešných motivačných rozhovorov, som ostala stáť za dvermi, kde sa Ulrika pustila do rozhovoru s maminou: „Mami, des šme lobili...,“ vysvetľovala malá. A dostala piskľavú odpoveď: „Ty moja, najklajsia, najvúbeznejsia, pvinceska...“  Priznám sa, radšej som sa vzdialila... V jednej sekunde som pochopila. Láska rodičov, ktorá nemá hranicu...

Ja viem, že rodičia majú právo hovoriť s deťmi tónom a jazykom, aký je im najbližší... Ale nemali by sme zabudnúť, že deti sa majú od nich učiť spisovne rozprávať, nie naopak.

Ak nemôžeme dať deťom krajší dom, lepšie šaty, vždy im môžeme vytvoriť pozitívnejšie sociálne prostredie. A v ňom si dávať pozor práve na nesprávny rečový vzor – na nesprávnu melódiu, výslovnosť, tempo reči, na primeranú slovnú zásobu. Pretože deti  nerozumejú abstraktným pojmom. Tomu sa naučia až vtedy, keď pochopia konkrétne... A hoci mnohé z nich vo svojom slovníku majú osvojené, ešte to neznamená, že im aj rozumejú...

A tak teda. Ak aj vy máte vo svojom okolí dieťa, ktoré má problémy s rečou, hoci je „malé“, skúste sa započúvať do slov, ktorými ho častujú najbližší...

Je na nás, aby si deti zamilovali ľubozvučnú slovenčinu a „netrápili sa“ nad tým, že musia „trénovať“ na logopédii písmená...