Neviem, neviem, kto mi dá kladnú odpoveď na moju otázku. No realita je realita. A aj to tohtoročné testovanie sa blíži.

Ako ho vnímajú tí, ktorých sa bezprostredne dotýka?

Zašla som za deviatakmi. Pri vyslovení slova „monitor“ a „testy“ sa na mňa spustila lavína. „Dajte pokoj. Nevieme, čo tam bude a bojíme sa,“ priznávali sa jeden po druhom. „Dada je trémistka. Tá to iste pokazí. Ale viete, keď odpovedá pred tabuľou, tak to zvláda, lebo nás pozná,“ obhajovali dievčinu, ktorá viditeľne pri pomyslení na deň „D“ bledla. „No veď každý z nás má trému. Bude to ťažké,“ pridávali na kopu strachu bifľoši. „Aj sme sa pýtali našej učiteľky, čo tam bude. Ale povedala že ona sama nevie. A že musíme vedieť všetko. No nedá sa to. Pletie sa nám to. Je toho veľa,“ hrnula sa jedna sťažnosť za druhou. „A pritom počítame ako diví. Ešte aj keď prídeme domov, tak počítame... Aj na FB si dávame príklady.... Ty kokso, ale niekedy nám to vôbec nevychádza...“

Jednoducho „Monitor“ spája celú triedu. Každý má strach sám za seba a každý sa akosi bojí aj o toho druhého. Spýtajúc sa na túto skutočnosť dostávam odpoveď: „Viete, to nebude len tak. Oni nás budú porovnávať. A čo ak skončíme poslední???“

Nuž v nádeji že to tak nebude, odchádzam z triedy a stretávam ich učiteľku.

„No čo, idete sa trápiť s monitorom?“ pýtam sa a vidím, ako jej po čele prebieha sivý mrak. „Ani mi nehovorte. Už aj žiaci majú toho plné zuby. Nič iné nerobíme, iba rátame a rátame. A tú matematiku im nemôžem naliať do hlavy. Kým majú svoje tempo, je to fajn. Ale ako náhle pocítia stres, už sa aj mýlia.“ Rozhodila rukami. „A v konečnom dôsledku nikto nevie, aké budú mať príklady. Pripravujú ich ľudia z hora a tí zrejme ešte nikdy nestáli za katedrou pri deviatakoch.“

            Premýšľam čo znamenajú jej gestá. Je to únava? Bezmocnosť? Alebo strach, že jej žiaci „pohoria.“ No hneď dostávam aj odpoveď.

„Máme veľa učiva, niektoré sa ani nestíha prebrať. Decká mu nerozumejú alebo ho už zabudli. No to nie je iba náš problém. Keď sa stretávam s kolegyňami zhodneme sa, že asi nemal kto čo robiť, keď vymyslel monitor.“ Neveriacky krúti hlavou. „To slovo skloňujeme vo všetkých pádoch. Niekedy sa mi zdá, že je to nutnosť, aby sme fakt videli, že žiaci niečo vedia. Ale nie je to pravdivé, lebo trémisti, hoci aj šikovní sa pri testoch nedokážu sústrediť. Možno je to aj zbytočné rozhadzovanie peňazí, ktoré sa mohli využiť na niečo iné. Aspoň na pomôcky, keď už nie na platy učiteľov. Ale zo všetkého najviac sa prikláňam k téze, že je to dielo niekoho, kto nemá čo robiť a pritom sa hrá na kompetentného. Nuž čo, ale monitor musí byť. Len neviem, či splní to, čo od neho čakáme.“

            Práve zvoní. Zamávame si. Ona odchádza k svojim milovaným deviatakom a ja sadám do auta. Je mi ich ľúto. Zničení, unavení a „urátaní“. Nepoznajúc zmysel toho, čo ich čaká.

Teda až na „motiváciu“ tipu: „Ak dobre napíšeš monitor, vezmú ťa na školu...“

Nuž sú tu aj iné ciele testovania: Porovnať výkony žiakov v testoch a získať obraz o ich výkonoch pri výstupe zo základnej školy. A keďže aj žiaci sú ľudia a majú trému, a majú aj dobré i menej dobré dni... sa pýtam, či toto porovnávanie, či zisťovanie za niekoľko stresových hodín, možno naozaj pravdivo vyhodnotiť.... a následne ukázať škole jej komplexný obraz o jednotlivých predmetoch, ktoré sa na nej vyučujú... A cieľ? Zvýšiť kvalitu vzdelávania.

Nuž nech rozmýšľam ako rozmýšľam niečo mi tu nesedí... Že by sme zabudli na ľudské faktory dieťaťa???? Ak ich aj obídeme, tak prosím vás, nehodnoťme školy a nehovorme, že sa tam učí kvalitne a kvalitnejšie... Sme úplne vedľa....

A dúfam, že viete prečo....

Človek nerozvíja len kognitívnu stránku osobnosti, ale aj emocionálnu.... Skúsme na to nezabudnúť...

Aby sme neklamali seba aj tých druhých