Kategórie adaptability vo vzdelávacích prostrediach

05.03.2017
Adaptívne učenie

Adaptívne správanie sa vzdelávacieho prostredia môže mať množstvo prejavov. Namiesto ich vyčerpávajúceho výpočtu predkladáme analyticky postačujúcu kategorizáciu vyššieho rádu.

Široké a čiastočne prekrývajúce sa kategórie, o ktorých budeme hovoriť sú:

  • adaptívna interakcia,
  • poskytovanie adaptívnych kurzov,
  • objav a zostavenie obsahu,
  • podpora adaptívnej spolupráce.

Prvá kategóriaadaptívna interakcia (adaptive interaction) – sa vzťahuje na adaptácie, ktoré sa dejú na úrovni systémového rozhrania a ich účelom je uľahčiť alebo podporiť interakciu používateľa so systémom, bez toho, aby sa obsah vzdelávania ako taký modifikoval. Príklady tejto úrovne adaptácie zahŕňajú: použitie alternatívnych grafických alebo farebných schém, veľkostí písma, atď., na uspokojenie užívateľských preferencií, požiadaviek alebo schopností na lexikálnej (alebo fyzickej) úrovni interakcie, alebo prijatie alternatívnych interakčných metafor na sémantickej úrovni interakcie.  Hoci sa adaptácia na úrovni rozhrania môže považovať za celkovo nezávislú od materiálu či „obsahu“, ktorý sa predkladá cez vzdelávacie prostredie, väčšinou sa to nevzťahuje na vzdelávacie aktivity – hlavným diferencujúcim faktorom je dôraz na zabezpečenie a optimalizáciu nadobúdania „obsahu“ v prvom prípade vs. dôraz na podporu procesu v prípade aktivít. Závislosť vzdelávacích aktivít od adaptácie rozhrania je prirodzeným dôsledkom skutočnosti, že rozhranie zahŕňa práve „nástroje“ na vykonávanie týchto aktivít, či už je to interpersonálna komunikácia, spolupráca pri riešení problémov a pod.

Druhá kategóriaposkytovanie adaptívnych kurzov (adaptive course delivery) je najbežnejším a najrozšírenejším súborom adaptačných techník v súčasnosti používaných vo vzdelávacích prostrediach. Termín sa používa najmä na označenie adaptácií slúžiacich na prispôsobenie kurzu (alebo série kurzov) individuálnemu používateľovi. Zámerom je optimalizovať súlad medzi obsahom kurzu a charakteristikou/požiadavkami používateľa, aby sa dosiahli „optimálne“ vzdelávacie výsledky, zatiaľ čo sa súčasne znižuje na „minimum“ čas a interakcie venované kurzu. Ďalšie hlavné faktory súvisiace s prijatím adaptívnych techník sú v tomto kontexte: kompenzácia za chýbajúceho inštruktora/učiteľa (ktorý by vedel zhodnotiť kapacity študujúceho, jeho ciele a pod. a poskytnúť radu o individuálnom „kurikule“ ), zlepšenie subjektívneho hodnotenia. Typickým príkladom adaptácie v tejto kategórii sú dynamická (re)štrukturalizácia kurzov, podpora adaptívnej navigácie a adaptívny výber alternatívnych (fragmentov) učebných materiálov.

Tretia kategória –  objavenie  a zostavenie obsahu (content discovery and assembly) – sa vzťahuje na uplatnenie adaptívnych techník pri zostavovaní učebných materiálov/obsahu z potenciálne distribuovaných zdrojov/repozitárov. Adaptívny komponent tohto procesu spočíva v použití modelov orientovaných na adaptáciu a v poznaní používateľov, ktoré je odvodené od monitoringu – tieto nie sú k dispozícii v neadaptívnych systémoch zapojených do rovnakého procesu. Chceme explicitne rozlíšiť medzi perspektívou individuálneho používateľa usilujúceho sa nájsť relevantné materiály v (možno obmedzenom) korpuse a perspektívou autora alebo „zostavovateľa“, ktorý kurz zostavuje z existujúcich materiálov a zacieľuje ho na špecifické publikum, alebo, z iného pohľadu, zhromažďuje a prispôsobuje materiál v záujme uspokojenia špecifických používateľských/obsahových charakteristík. V kontexte tejto štúdie sa zameriame na prvú uvedenú perspektívu. t.j. zostavovanie a kontextualizáciu materiálu určeného pre individuálneho používateľa. Toto nám umožňuje brať do úvahy komplexnejšie scenáre vynárajúce sa, keď je možné použiť individuálnu históriu vzdelávania a interakcie na stanovenie  kritérií pre výber a spracovanie obsahu.

Štvrtá kategóriaadaptívna podpora spolupráce (Adaptive Collaboration Support) zachytáva adaptívnu podporou vo vzdelávacom procese zahŕňajúcu komunikáciu medzi viacerými osobami (a teda sociálnu interakciu) a, potenciálne, spoluprácu na spoločných zámeroch. Túto dimenziu je dôležité zohľadniť, keďže sa odkláňame od „izolacionistických“ prístupov v učení sa, ktoré nie sú v súlade s tým, na čo kladie dôraz moderná teória vzdelávania: dôležitosť spolupráce, kooperatívne učenie sa, komunity učiacich sa, sociálne vyjednávanie a pod. Adaptívne techniky je možné použiť na facilitáciu komunikácie/kolaboratívneho procesu, zabezpečenie vhodného výberu spolupracujúcich a pod.

zdroj: www.ejel.org

Komentáre

Ak chcete komentovať, prihláste sa alebo zaregistrujte